Zamyslenie na Štvrtú adventnnú nedeľu

S narodením Ježiša Krista to bolo takto: Jeho matka Mária bola zasnúbená s Jozefom. Ale skôr, ako by boli začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého. Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť. Ako o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov.“ To všetko sa stalo, aby sa splnilo, čo Pán povedal ústami proroka: „Hľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel,“ čo v preklade znamená: Boh s nami. Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku.

„Mária hovorila: Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom spasiteľovi.“ To znamená: Pán ma vyznačil takou veľkou, takou neslýchanou úlohou, že to nielen jazyk nevie vysloviť, ale ani najhlbší cit srdca to nedokáže vystihnúť. Preto zo všetkých síl duše vzdávam vďaky a chvály a všetko, čo prežívam, cítim a myslím, vďačne vkladám do rozjímania o veľkosti toho, ktorému niet konca; môj duch sa teší z večného božstva Ježiša, Spasiteľa, ktorý sa počal v čase a žije v mojom tele. „Lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno.“ Tieto slová súvisia so začiatkom piesne, kde sa hovorí: „Velebí moja duša Pána.“ Veď iba človek, ktorému Pán urobil veľké veci, môže velebiť Boha dôstojnými chválospevmi a povzbudzovať k tomu aj tých, čo majú účasť na tých istých prisľúbeniach a na tej istej spáse, slovami: „Velebte so mnou Pána a oslavujme jeho meno spoločne.“ Lebo kto pozná Pána a odmieta ho velebiť z celej sily a oslavovať jeho meno, „bude v nebeskom kráľovstve najmenší.“ Jeho meno je sväté. Lebo on svojou jedinečnou mocou vrcholne prevyšuje každé stvorenie a veľmi presahuje všetko, čo vytvoril. „Ujal sa Izraela, svojho služobníka, lebo pamätá na svoje milosrdenstvo.“ Pekne nazýva Izraela poslušným a pokorným Pánovým služobníkom, ktorého sa Pán ujal a spasil ho, ako hovorí Ozeáš: „Keď bol Izrael mladý, obľúbil som si ho.“ Lebo kto sa nechce pokoriť, nemôže byť spasený, ani nemôže hovoriť s prorokom: „Hľa, mne Boh pomáha a môj život udržiava Pán.“ Len „kto sa poníži ako dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve“. „Ako sľúbil našim otcom, Abrahámovi a jeho potomstvu naveky.“ Abrahámovým potomstvom nerozumie potomstvo telesné, ale duchovné. Teda nielen tých, čo sa z neho narodili podľa tela, ale všetkých, čo ho nasledujú vo viere, či už sú obrezaní alebo neobrezaní. Veď aj on sám uveril, keď ešte nebol obrezaný, a to sa mu počítalo za spravodlivosť. Príchod Spasiteľa je teda prisľúbený Abrahámovi a jeho potomstvu naveky, to jest synom prisľúbenia, ktorým sa hovorí: „Keď ste Kristovi, ste Abrahámovým potomstvom a podľa prisľúbenia dedičmi.“ Má hlboký zmysel, že aj Pánovo, aj Jánovo narodenie predbiehajú matky proroctvom. Lebo ako sa hriech začal od ženy, tak sa majú aj dobrodenia začať od žien, a ako svet podvedením jednej stratil život, tak sa mu v dvoch, ktoré opreteky spievali, život zasa navrátil.

Bože, z anjelovho zvestovania vieme, že tvoj Syn Ježiš Kristus sa stal človekom; prosíme ťa, vlej nám do duše svoju milosť, aby nás jeho umučenie a kríž priviedli k slávnemu vzkrieseniu. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov. Amen.