Život sa smrťou nekončí
Skutočný príbeh, ktorý napísal Pán prostredníctvom našej sestry
Gabriela

Stalo sa to dávno, v roku 1994. Narodil sa nám chlapček – Tomáško. Bol veľmi malý a vážil iba 1 260 gramov, pretože sa narodil v  36. týždni tehotenstva. Nastali totiž nejaké komplikácie a lekári museli ukončiť tehotenstvo sekciou.
Tomáško to neprežil, zomrel v 18 . deň svojho života presne na Veľkonočnú nedeľu o  15. hodine. Vtedy som si kládla otázku: „Je na mieste utrpenie v tento deň?“ Bol to deň radosti zo zmŕtvychvstania Pána, a ja som prežívala smútok z ukončenia takého krátkeho života.
Po plači vo mne nastalo veľké ticho. Nedokázala som s nikým komunikovať. Nebolo o čom.
Moji najbližší (mama a manžel) mali o mňa veľký strach. Báli sa, že som prišla o rozum.
Išla som do chrámu, ktorý bol v tom čase zatvorený, a tak som sa iba cez mreže dívala na Krista na kríži a pýtala sa: „Prečo?“
Tento stav trval približne 7 hodín.
Ešte v ten večer, keď som ležala v tichu a smútku vo svojej posteli, som zažila niečo veľmi dôležité.
Pocítila som, ako sa dušička môjho maličkého Tomáška prišla so mnou rozlúčiť. Najprv som vnútorne prežila všetok ten boj : ako on bojoval so svojí m životom, ako nevedel dýchať, ako sa jeho telíčko vzpínalo. Potom ma však naplnil úžasný pocit a  ja som akoby počula spievať chór anjelov, keď ho brali do neba. Bola som šťastná – so slzami v očiach som ďakovala Pánovi, že mi doprial takú nádhernú rozlúčku s mojí m synčekom. Chcela som sa podeliť o ten to o hromný zážitok s mojím manželom a mamkou, ktorí boli v tom čase v  kuchyni, a  tak som im o ňom porozprávala .
Aj keď bola moja mama veriaca, jej reakcia bola plná strachu o môj zdravotný stav.
Iba mi povedala: „Vezmi si, prosím, nejakú tabletku na upokojenie.“
Nie, neprišla som o rozum. Môj život sa úplne zmenil. Bola som Bohu veľmi vďačná za túto skúsenosť.
Lenže Pán odo mňa chcel, aby som rozprávala iným, že život sa smrťou naozaj nekončí.
Aj som sa o to pokúšala, ale reakcie boli podobné ako v prípade mojej mamky. A tak som o tom prestala hovoriť.

Tu sa však príbeh nekončí.
O desať rokov neskôr, roku 2004, opäť na Veľkonočnú nedeľu, som mala ďalší nepríjemný zážitok.
Opäť som bola tehotná – v  25. týždni tehotenstva – a tentoraz som bojovala aj o vlastný život.
Radostne sme prežívali Veľkonočnú nedeľu, v pokoji a láske, kým nepadla na zem prvá kvapka krvi z môjho nosa. Za ňou prišla ďalšia a ďalšia, až z nich bol prúd, ktorý sa nedal zastaviť.
Spomenula som si na umučenie Krista, ale prečo práve v tento slávnostný deň?
Na ďalšie úvahy už nebol čas : hneď tu bola sanitka a ja som nebola schopná vnímať, čo sa okolo mňa deje, keďže som stratila priveľa krvi. Moja dcéra, ktorá mala vtedy necelých 6 rokov, to komentovala slovami: „Ocko ťa niesol v náručí ako princeznú, len si vyzerala akosi čudne.“
Svet sa úžasne točil, všetko bolo rozmazané, a dieťa, ktoré som nosila pod srdcom, protestovalo. V nemocnici mi poskytli prvú pomoc, napojili ma na infúziu, vyrovnali mi tlak, zastavili krvácanie a poslali ma domov. V pondelok ráno sa krvácanie zopakovalo znova a poobede opäť. Až na manželovu žiadosť ma ponechali v nemocnici. Prvý šok som zažila, keď sa ma mlad ý lekár
v gynekologickej ordinácii  opýtal, či vzhľadom na moje problémy neuvažujem o ukončení tehotenstva . Bola som taká šokovaná, že som mu na otázku odpovedala otázkou: „V 25. týždni tehotenstva?“ On len zareagoval, že keď si to rozmyslím, mám ho informovať. Ešte v ten istý večer o 22. hod ine sa krvácanie z nosa zopakovalo. Preložili ma na krčné oddelenie a tam po mučení Krista prišlo ukrižovanie. Aspoň mne to tak pripadalo. Totiž to, čo som musela pri plnom vedomí pretrpieť, naozaj neprajem nikomu (pôrodné bolesti sa k tomu nedajú ani prirovnať ). Po hodinovej snahe zastaviť moje krvácanie si profesor krčného oddelenia predo mňa skoro kľakol so slovami: „Mučenica naša, teraz sa len musíte modliť, aby sa krvácanie opäť nezačalo.“ Lenže ja som ho už ledva vnímala a opäť som pad la do mdlôb. Preložili ma na posteľ, napich li mi infúzie a  môj stav stabilizovali. P o ukrižovaní smrť nenastala. „Chvála tebe, Pane.“ V priebehu nasledujúcich 50 hodín prichádzali ďalšie muky, a tie už nezvládali ani moji najbližší. Najviac ma však trápilo moje dieťatko, ktoré toho už malo naozaj dosť a jasne to dávalo najavo . Napriek tomu som ostávala v pokoji, lebo som cítila, že nás Boh neopustí. Opäť som bola väčšinou v tichu, pretože pre vnútornú tamponádu, ktorú som mala v nose a  v ústach, som nemohla ani jesť, ani rozprávať. S pokorou som znášala, čo mi Pán nadelil. Odmenou mi bolo množstvo úžasných ľudí, ktorých som spoznala. Celý personál mi vychádzal v ústrety, až som mala niekedy pocit, že to preháňajú. Boli úctiví aj k môjmu dieťatku, čo ma veľmi tešilo. Veľmi ma potešili slová staničnej sestry: „My hneď vieme, kto je veriaci, podľa toho, ako znáša bolesť.“ A to som na sebe naozaj nemala žiadny znak kresťanstva, žiaden krížik, nič. Iba srdce plné dôvery
v Boha. Pripomenulo sa mi, ako Pán odo mňa chcel, aby som hovorila o nesmrteľnosti duše.
Po 50 hodinách mi odstránili tamponádu, opäť som mohla normálne jesť aj rozprávať. Moje spolubývajúce boli ochotné počúvať o Božej láske, jeho milosrdenstve aj o nesmrteľnosti duše.
Do konca tehotenstva ostávali ešte tri mesiace a ja som ich musela celé preležať, lebo dieťatko sa po komplikáciách chystalo predčasne na svet. Bolo to ťažké, lebo doma som mala tri deti, ktoré potrebovali moju starostlivosť. Bez dôvery v Boha a pomoci mojich najbližších by som to nebola zvládla.
Dnes je moje dieťa – dievčatko Miriam – už školáčkou. Je to usmievavé slniečko, ktoré vnáša
do našich dní mnoho radostí a každodenné ďakovania Pánu Bohu za jeho úžasný dar.
Chválim ťa, Pane, za to, že si sa dal spoznať v trápení, ale aj v požehnaní.

Prevzaté z časopisu Slovo medzi nami