Videl a uveril
Apoštol Ján nám ukazuje, ako spolupracuje viera s rozumom

Čo je v srdci človeka, dá sa v ždy povedať podľa toho, ako človek reaguje na nečakané správy. Kráľ Šalamún mohol ľahko vyriešiť spor medzi dvomi ženami podľa toho, ako reagovali, keď prikázal, aby dieťa, o ktoré sa hádali, rozsekli na dve polovice (1 Kr 3, 16 – 18). Aj Ježiš mohol podľa reakcií na svoje zázraky a učenie ľahko povedať, ktorí z farizejov ho podporovali a ktorí ho upodozrievali .
A podľa toho, ako Ján reagoval na prekvapujúcu správu Márie Magdalény, vidíme, ako veľmi miloval Ježiša . Keď počul, že Ježišovo telo sa stratilo, vstal a bežal k hrobu. Ignoroval nebezpečenstvo, že ho uväznia podobne ako jeho Učiteľa. Jeho láska bola príliš silná; musel zistiť, čo sa Ježišovi stalo.
V tomto článku sa chceme zahľadieť na Jánov príbeh z  veľkonočnej nedele. Aby sme to urobili, rozdelíme jeho príbeh na tri „dejstvá “. Budeme prechádzať z dejstva do dejstva a uvidíme, ako sa Jánova viera prehlbuje a dozrieva, až sa napokon stane úplnou a radostnou vierou vzkriesenia – a tak úto vieru chce dať Ježiš nám všetkým.

Prvé dejstvo: otvorené a hľadajúce srdce
Ján sa skrýval s ostatnými Ježišovými nasledovníkmi, keď prišla Mária Magdaléna a povedala im, čo videla: Kameň je odvalený. Hrob je prázdny. Väčšina učeníkov odmietla Máriine slová a nazvali ich „ blúznením“ (Lk 24, 11). Peter a  Ján však konali inak. Mysleli si, že možno, len možno sa stalo niečo úžasné. Keď Ježiš zomrel, ich viera oslab la, ale Máriina správa ich podnietila, aby to sami preskúmali. Zanechali ostatných a bežali k hrobu.
Prvé dejstvo hovorí, že svedectvo iných ľudí môže byť také silné, že dodá energiu našej viere. Jána podnietil Máriin opis prázdneho hrobu. Jej slová ho pobádali konať a ako uvidíme, dostal za to veľkú odmenu.
Každý deň, a v podstate celý deň nám Duch Svätý hovorí o Božej láske, o jeho svätosti a moci, o tom, ako chce, aby sme pristupovali k ľuďom vo svojom okolí. Tieto slová k nám prichádzajú skrze modlitbu, skrze Písmo, skrze okolnosti, ba aj skrze slová iných ľudí. Ak budeme konať ako ostatní apoštoli, možno nám tieto posolstvá ujdú. Ak však budeme nasledovať príklad Petra a Jána a budeme skúmať každú správu, o ktorej si myslíme, že možno pochádza od Pána, zakúsime nové požehnania. Toto je podstata viery vzkriesenia. Spočíva v tom, že sme vždy otvorení na Božie vedenie.

Druhé dejstvo: logika a viera
Keď Ján vošiel do hrobu, „videl i uveril“ (Jn 20, 8). To bol rozhodujúci moment. Uvidel fakty. Premýšľal o  nich vo svojej mysli. Spojil ich so všetkým, čo Ježiš povedal a vykonal. A výsledkom bola väčšia viera. V prvom dejstve vidíme, že Máriino svedectvo pobádalo Jána, aby aspoň uvažoval o možnosti Ježišovho z mŕtvychvstania. Teraz vidíme, aký cenný je rozum a uvažovanie pri posilňovaní a budovaní viery.
Rozum je vzácny Boží dar . Používame ho vždy, keď robíme závery o svete okolo nás. Takisto keď rozum osvieti milosť, môže nám pomôcť, aby sme urobili závery o Bohu a jeho pôsobení vo svete. Keď Ján vošiel do hrobu, na základe toho, čo videl, urobil rozhodnutia naplnené vierou. Prijal všetky fakty – pohrebnú plachtu, prázdny hrob, Máriin príbeh, svoje vlastné spomienky na Ježiša – a spojil ich s vierou, ktorú už mal. To ho viedlo k tomu, aby situáciu vyhodnotil inak ako Mária Magdaléna. Keď uvidel plachty, ktoré boli na dvoch oddelených kôpkach, uvažoval, že zlodej, ktorý by ukradol mŕtve telo, by sa pravdepodobne neunúval robiť niečo s plachtami . A zlodej by nechcel zanechať stopy. Ján teda vylúčil zlodeja a vzal do úvahy Ježišove zázraky. Prišiel k záveru, že sa stalo niečo zázračné.
Druhé dejstvo hovorí, že rozum nám môže pomôcť rásť vo viere. Hovorí , že rozum a viera sa navzájom nevylučujú. V skutočnosti patria k sebe. Napríklad samotná logika nikdy nemôže prísť k záveru, že kúsok nekvaseného chleba sa môže stať Kristovým telom. Ale keď ju spojíme s vierou, ktorá si spomína na také zázraky ako rozmnoženie chleba, môže byť schopná vnímať to ako veľmi reálnu možnosť.
Premýšľajte aj o tom, že apoštoli sa vzdali svojho predošlého spôsobu života, aby mohli nasledovať Ježiša z Nazareta. Samotná logika by nám povedala, že nie je rozumné, aby ľudia odišli od rodín a zo zamestnania a prijali život putovania, ťažkostí a prenasledovania. Ak si však spomenieme, že títo učeníci videli Ježiša kázať a uzdravovať, dáva to väčší zmysel. Ak si spomenieme, že videli, ako zomrel – ponížený a nevinný –, a že ho videli vzkrieseného z mŕtvych, môžeme urobiť záver, že je skvelé úplne nasledovať Ježiša. A keď máme na pamäti všetky tieto skutočnosti o Ježišovi, môžeme prísť logicky k záveru, že sa naozaj oplatí nasledovať ho na ceste do neba.
Skrátka, Ježiš nás žiada, aby sme uvažovali vo viere. Vo viere uvažujeme vtedy, keď prijmeme pravdy Písma, učenie Cirkvi a vnútorné pohnútky svojho srdca a aplikujeme ich na udalosti nášho života. Treba si nájsť čas a  v modlitbe uvažovať, aby sme mohli počuť Boží hlas a vnímať jeho prítomnosť počas dňa. Uvažujeme vo viere, keď si zvykneme klásť tieto otázky: „Čo ma Boh chce naučiť v tomto biblickom úryvku zo svätej omše? Čo mi chcel ukázať prostredníctvom tohto rozhovoru s priateľom? Aké slová mi šepkal do srdca počas rannej prechádzky?“

Tretie dejstvo: prejsť k viere vzkriesenia
Keď Peter a Ján preskúmali prázdny hrob, vrátili sa k ostatným učeníkom. Napriek všetkému, čo videli v hrobe, evanjelium hovorí, že tí dvaja ešte „nechápali Písmo, že mal vstať z mŕtvych“ (Jn 20, 9). Možno sa tu stalo niečo zázračné. Ale ešte nepochopili celok.
A večer sa im zjavil Ježiš. Ukázal im ruky a bok a všetkých učeníkov naplnila radosť. Ježiš dvakrát povedal: „Pokoj vám“ (Jn 20, 19 – 21). Vedel, že učeníci trpeli pre traumatickú skúsenosť. Vedel, že ich viera sa otriasala. Vedel, že potrebujú jeho útechu a silu.

Aké pôsobivé muselo byť toto stretnutie! Ak ú istotu im dodávalo ! Všetko, čo pretrpeli, a všetko, čo obetovali, malo zmysel. Ježiš naozaj vstal z mŕtvych. Jánova viera a viera všetkých učeníkov sa dostala na úplne novú úroveň. Dospeli k viere vzkriesenia. Tak, ako Ježiš povedal Márii Magdaléne, povedal aj ostatným, že od nich odíde, aby bol so svojím Otcom. Potom na nich dýchol a dal im dar Ducha Svätého, aby mohli pokračovať v jeho diele na tomto svete.
Bratia a sestry, Ježiš aj na nás vdýchol Ducha Svätého. Ponúkol nám dar svojho pokoja a povolal nás, aby sme konali jeho dielo v našom živote a   v našej dobe. Skrze dar jeho Ducha Svätého sa nám môžu otvoriť oči, aby sme videli, že Ježiš je vzkriesený Pán. A skrze toho istého Ducha Svätého môžeme zakúsiť Božiu lásku, pokoj a múdrosť. Môžeme mať vieru vzkriesenia – vieru, ktorá nás naplní dôverou a bude nás pobádať ísť do sveta ako jeho svedkovia.

Etapy viery
Ján mal vieru skôr, ako išiel do hrobu. Ale nebola to ešte viera vzkriesenia. Mohli by sme povedať, že prešiel od viery „možno“ („ slová Márie Magdalény sú možno pravdivé“ ) cez vieru založenú na dôkazoch („ vidím prázdny hrob a verím, že sa niečo stalo“ ) až k úplnej viere založenej na jeho stretnutí so vzkrieseným Pánom („ videl som Ježiša a verím, že vstal z mŕtvych!“).
V istom zmysle je tento posun k viere vzkriesenia dôvodom, prečo Ján napísal svoje evanjelium. Na samom začiatku hovorí: „ Uvideli sme jeho slávu“ (Jn 1, 14). A takmer na konci hovorí ešte niečo konkrétnejšie: „Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho iných znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe. Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene“ (Jn 20, 30 – 31).
Kiež všetci dospejeme k hlbokej, trvalej viere vzkriesenia v Ježiša, nášho Mesiáša a Pána.

Prevzaté z časopisu Slovo medzi nami