Prečo plačeš?
Cesta Márie Magdalény k viere vzkriesenia

Ak bol Veľký piatok najhorším d ňom v živote učeníkov, predstavte si, ako sa museli cítiť počas nasledujúcich dní. V mysli ešte mali traumu z Ježišovho uväznenia a ukrižovania a museli uvažovať o budúcnosti bez rabína, ktorého tak dlho nasledovali. Predstavte si, ako sa musela cítiť Mária Magdaléna a ostatné ženy, keď išli pomazať Ježišovo telo. Premýšľajte aj o ostatných, ktorí sa skrývali v hornej miestnosti a obávali sa o svoj život. Premýšľali, či sa ešte niekedy vrátia k svojmu predošlému spôsobu života. Predstavte si pocit strachu a straty, ktorý napĺňal Kleopasa a jeho spoločníka na ceste do Emáuz.
Všetko sa však zmenilo, keď Ježiš  splnil svoj sľub a vstal z mŕtvych. Mária Magdaléna bola nadšená, keď ju Ježiš oslovil menom. Apoštoli boli prešťastní, keď k nim prišiel Ježiš cez zatvorené dvere. Ešte im hrozilo nebezpečenstvo, ale teraz sa mu mohli postaviť s novou vierou – s vierou vzkriesenia.
V Roku viery chceme zamerať naše veľkonočné číslo na Ježišovu túžbu naplniť nás vierou vzkriesenia. Chceme preskúmať vieru, ktorá nám hovorí, že nech sa nachádzame v akýchkoľvek ťažkých podmienkach, môžeme veriť, že Ježiš je Boh, ktorý vstal z mŕtvych a že je s nami počas celej cesty. Tak ako viera vzkriesenia pobádala prvých učeníkov, aby budovali Cirkev napriek prekážkam, s ktorými sa stretávali, aj nás môže zmeniť na radostných a plodných Kristových vyslancov. Prosme Ježiša, aby nám posilnil vieru, keď budeme skúmať niektoré správy o  jeho vzkriesení v evanjeliách.

Viera a láska
Začnime Máriou Magdalénou. Ježiš opakovane predpovedal, že zomrie, ale na tretí deň vstane z mŕtvych. Hoci Mária počula o týchto prisľúbeniach, prišla k hrobu pomazať mŕtve telo, nie privítať vzkrieseného Pána. Keď uvidela prázdny hrob, mo hla si spomenúť na Ježišove slová a uveriť. Ale neurobila to. Namiesto toho bežala k  apoštolom a povedala im: „Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili“ (Jn 20, 2).
Mária mohla povedať: „Verím.“ Mohla povedať: „Možno Ježiš naozaj vstal z mŕtvych.“ Pre ňu však bol Ježiš ešte mŕtvy. Prázdny hrob bol jedinou vecou, o  ktorej uvažovala, – nie Ježišove prisľúbenia alebo stovky zázrakov, ktoré vykonal. Prázdny hrob, odvalený kameň, roky, počas ktorých videla, ako Ježiš robí nemožné, – to všetko by stačilo, aby ju to pobádalo veriť. Ale nemohla uveriť.
Možno sa Máriina viera otriasla, ale ostala jej láska k Ježišovi. Pozrite sa na jej slzy, smútok nad Ježišovou smrťou a vytrvalosť, s akou ho hľadala. To nie sú skutky ľahostajného človeka. Mária možno dokonale nepochopila Ježišove prisľúbenia, ale nikdy ho neopustila! Môžeme povedať, že Máriina láska niesla jej vieru. Podporovala ju. Dávala jej silu, aby ho naďalej hľadala a nevzdávala sa.
Toto je jedno z najdôležitejších posolstiev, ktoré pre nás obsahuje Máriin príbeh. Tak ako láska k Ježišovi niesla Máriu Magdalénu, tak naša láska k Ježišovi môže preniesť nás cez obdobia, keď sa naša viera otriasa. Nech v našej mysli vyvstanú akékoľvek otázky, môžeme sa vždy pozrieť, ako sme v minulosti vnímali Ježišovu lásku – a ako nám jeho láska roztápala srdce.

Vždy som s vami
Väčšina z nás dokáže pochopiť, že Mária musela byť zarmútená. My všetci máme obdobia, keď nejaká tragédia alebo ťažkosti rúcajú základy našej viery: rozvod, vážna choroba, strata zamestnania, dieťa, ktoré opustí Cirkev. Také situácie môžu viesť k tomu, že sme zatrpknutí voči Bohu a pýtame sa, prečo nás takto skúša. Dokonca pochybujeme, či Boh vôbec existuje.
Napriek týmto ťažkým situáciám Ježiš žiada odpoveď, ktorú formuje viera. Chce, aby sme uvažovali nielen o  faktoch, ktoré sú pred našimi očami, – o  faktoch, ktoré nás môžu pobádať, aby sme stratili vieru, – ale aj o „neviditeľných“ dôkazoch jeho lásky, prisľúbení a milosti. A osobitne v tých najťažších situáciách nás Ježiš žiada, aby sme mu dôverovali. Žiada nás, aby sme dôverovali jeho láske voči našej rodine. Žiada nás, aby sme verili, že má plán pre náš život – hoci teraz vidíme len skúšky. Žiada nás, aby sme verili, že je s nami – hoci máme pocit, že sme sami.
Ak podobne ako Mária chceme riešiť ťažkosti života len sami, pravdepodobne bude naša viera slabnúť. Budeme prežívať len pochybnosti, hnev a strach. A napokon nás bude ovládať situácia, v ktorej sme sa práve ocitli. Nebudeme veriť, že sa z  nej pokojne dostaneme.
Ale nemusí to tak byť. Ježiš pred svojím vystúpením do neba povedal: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). Dal Ježiš svojim nasledovníkom prisľúbenie, na ktoré sa mohli spoľahnúť? Alebo len povedal niečo pekné, aby ich utešil? Je toto prisľúbenie len prázdnou frázou alebo je to niečo, čomu môžeme veriť aj napriek všetkým faktom, ktoré nás chcú presvedčiť, že sme sami? Ježiš chce, aby sme takéto prisľúbenia použili. Majú nám pomôcť prekonať aj tie najťažšie a najnáročnejšie chvíle života.

Primknite sa ku vzkriesenému Pánovi
Keď Ježiš oslovil Máriu menom , bola taká nadšená, že ho bežala objať. Ježiš ju však upozornil: „Už ma nedrž, veď som ešte nevystúpil k Otcovi “ (Jn 20, 17). Mária chcela objať Ježiša ako svojho priateľa, ako milovaného rabbiho z Nazareta, ktorý ju uzdravil a bezpodmienečne ju miloval. Ale prišiel čas, aby sa Mária k nemu primkla nielen ako k svojmu priateľovi, ale aj ako ku vzkriesenému Pánovi celého stvorenstva. Máriina viera sa zakladala na Ježišovi, ktorého mohla vidieť, dotýkať sa ho a počuť, ale teraz musela uveriť v Ježiša, ktorý ju bude oslovovať vnútorne skrze svojho Ducha Svätého.
Ježiš neodmietal Máriu. Chcel, aby sa jej viera dostala na vyššiu úroveň. Chcel, aby vedela, že hoci odchádza, bude stále s ňou. Bude v jej srdci a bude jej hovoriť slová lásky, múdrosti a usmernenia. Bude s ňou skrze jej bratov a sestry. Bude s ňou skrze Eucharistiu. Odteraz jej viera mala stáť na Ježišovi, ktorému uverila, ale nemohla ho vidieť, na Ježišovi, ktorého milovala ako vždy, ale teraz ho vnímala skrze vieru, dôveru a nádej. Prišiel čas, aby Mária začala žiť podľa toho, čomu verí , nie podľa toho, čo vidí.
Máriino povolanie je aj naše povolanie. Aká je to útecha vedieť, že aj ona sa musela naučiť tomu to novému spôsobu viery! Aká je to útecha vedieť, že Mária Magdaléna, Peter a všetci apoštoli kráčajú s nami, keď sa učíme žiť podľa toho, čomu veríme, a nie podľa toho, čo vidíme. A ešte väčšia útecha je poznanie, že Ježiš Kristus, Pán celého stvorenstva, je pripravený dať svoju milosť ľuďom na celom svete – aj nám! Nie je to len múdry rabín z prvého storočia. Je to večný Boh. Nič ho nemôže obmedzovať. Nič ho od nás nemôže odlúčiť.
Všetci sa teda primknime k Ježišovi ako ku vzkriesenému Pánovi. Verme mu a dôverujme mu. Milujme ho ako Večného, ktorý nikdy neporuší svoje sľuby. Je vždy blízko tým, ktorí ho hľadajú, je im blízko skrze vieru a skrze neviditeľnú prítomnosť Ducha Svätého.

Máriina rada
Mária Magdaléna dostala na Veľkonočnú nedeľu vieru vzkriesenia. Keby tu bola, pobádala by nás, aby sme sa držali lásky k Ježišovi, hoci máme pocit, že sme stratili vieru. Možno by nám povedala aj to, že je dôležité, aby sme si každý deň pripomínali Pánove prisľúbenia. Prijmime Máriinu radu. Obráťme sa teraz k Ježišovi v modlitbe a povedzme mu, že mu chceme dôverovať bez ohľadu na to, s čím sa stretneme.
„Pane Ježišu, verím, že si vzkriesený Pán. Verím, že žiješ v mojom srdci. Verím ti, že miluješ mňa i moju rodinu a že nás nikdy neopustíš. Pane, milujem ťa a chválim ťa za všetko, čo si pre nás vykonal. Pane, verím. Pomôž mojej viere, aby každý deň čoraz viac rástla.“

Prevzaté z časopisu Slovo medzi nami