História kalvárie

Kalvária ako „modlitebná kniha Evanjelia“

Sakrálne stavby – kaplnky, kríže, sväté obrazy sú neoddeliteľnou súčasťou našej oravskej originálnej architektúry. Rozsiate po našich chotároch, lesoch, údoliach, cestách či rázcestiach, ale i v malých záhradách pri dome, či priamo na priečelí domu.

Stavali sa v ťažkých časoch prenasledovania kresťanov, v časoch perzekúcií a v obave z likvidácie kostolov. Sú svedkami našej veľkej lásky ku Kristovi i k nebeskej Matke. Sú to také styčné body nášho detstva, mladosti, dospelosti i staroby.

Sú murované, drevené, kovové, veľké i menšie. Prehrmeli ponad ne už možno stovky rokov, rôzne prírodné katastrofy: prudké vetry ich poohýbali, hrdza zošúverila, dažde ošľahali. Mnoho ich zaniklo, ale tie čo pretrvali tvoria naše dedičstvo, sú našou súčasťou. Boli a sú svedkami mnohých životných tragédií, ale i radostí. Mnohé boli postavené z vďaky, patria k nám tak ako rozkvitnutá lúka, čistá studnička, či drevená chalúpka.

Božia muka. Pri nej sa zastavil unavený gazda vracajúc sa z orania domov, postál, zdvihol klobúk a prežehnajúc sa išiel ďalej. Gazdiná odbehla z lúky, či zo strniska počas senných, či zbožných robôt, aby plnou náručou poľných kvetov ozdobila toto miesto. Postála dlhšie, chcela sa vyžalovať, ale i poďakovať Kristovi na kríži za každý prežitý deň.

Za dlhé roky svojej existencie si tieto pútne miesta vypočuli tisícky našich túžob, prianí, žalostí, radostí i prežitých krívd a neprávostí. Možno však boli i svedkami plachých vyznaní mladých ľud, ktorí si pod krížom spečatili svoju lásku.

Sú tu stále s nami – vysvätené i nevysvätené, mnohé sú anonymné. Opravujeme ich, renovujeme znova pre naše deti i vnukov a i takto im znovu a stále vštepujeme lásku ku Kristovi a k týmto nemým svedkom jeho utrpenia.       

VĎAKA KALVÁRII PRÚDI Z BOBROVA VEĽA DUCHOVNÉHO DOBRA

Máloktorá obec na Orave sa môže pochváliť takou bohatou duchovnou a kultúrnou minulosťou ako obec Bobrov. Je to pohraničná obec, ktorá sa nachádza v severnej časti Oravskej kotliny v mierne zvlnenom teréne s nadmorskou výškou 600 – 800 metrov nad morom. Jej najstaršia známa história siaha až do polovice 16. storočia. Jej chotár susedí na severe s chotárom Zubrohlavy, Rabče a Rabčíc, na severovýchode ho lemuje štátna hranica s Poľskom a z južnej strany ho obmývajú vody Oravskej priehrady. Najstarším písomným záznamom o obci Bobrov je podľa autoriek Viery Namislovskej a Evy Kurjakovej (Bobrov, Námestovo 2000, s.17) mapka Hornej Oravy z roku 1550. Bobrov mal vtedy len pár domov. Potom počet obyvateľov veľmi pomaly rástol a v druhej polovici 17. storočia už dosiahol okolo 25 rodín. Na konci 18. storočia tu už bolo vyše 1300 obyvateľov. Celé 17. storočie bolo obdobím zápasov o presadenie sa katolíckeho či evanjelického vyznania. Nakoniec tento zápas vyhralo katolícke náboženstvo a v priebehu 18. storočia vznikla katolícka farnosť najskôr v Zubrohlave (1770) a potom v Bobrove (1787).

V roku 1819 bola obec Bobrov povýšená na mesto. Tomuto povýšeniu zodpovedali aj viaceré charakteristiky tunajšieho života, ako bol rozvoj plátenníckeho a farbiarskeho remesla známeho aj v ďalekých krajinách Egypta, Moldavska, Krymu atď. Chvályhodná je snaha Bobrovčanov o vzdelávanie. V 1. polovici 19. storočia sa tu spomína aj stredná škola a je zaznamenané aj úsilie o zriadenie vyššej školy s obchodným zameraním.  Plátenníci a farbiari tu boli organizovaní do cechu a koncom 19.storočia si tu založili Priemyselný spolok horno-oravských plátenníkov a plátno – priemyselníkov. Známy bol aj Spolok bývalých urbarialistov, ktorý prispieval napríklad na opravu školskej budovy. Veľmi vysoko treba hodnotiť niektoré sociálne ustanovizne, ktoré pôsobili blahodarne na formovanie sociálneho cítenia obyvateľov. Ide najmä o základiny, cieľom ktorých bolo požičiavanie peňazí pre rôzne inštitúcie a jednotlivcov, medziiným aj na pomoc chudobným a sirotám, zbierky pre chudobných a postihnutých prírodnými živlami a podobne. Bol tu dokonca aj istý druh starobinca a chudobinca (xenodochium) pre siroty a pre tých, čo nemali nijakú pomoc, keďže zostali bez príbuzných. Tak vlastne žiaden chudobný ani chorý neostal bez pomoci. Nechýbali tu ani sirotské fondy a inštitúcia tútora v prípade sirôt. V histórii Bobrova sú známe aj zbierky pre vzdialené krajiny (r. 1860 pre Chorvátsko), obyvatelia ktorých sa ocitli v núdzi.

Takto žili Bobrovčania od najstarších známych časov až po koniec 19.storočia, ktoré naplnili ušľachtilým činom: za farára Pavla Starinského na vŕšku nad cintorínom postavili kalváriu, ktorú posvätili 15. augusta 1894. Vďaka tejto kalvárii, ale aj špeciálnej a svojho druhu ojedinelej pobožnosti – sláveniu usnutia Panny Márie a jej nanebovzatia – tu vzniklo mnoho duchovného dobra. Šľachetným darcom nákladov na stavbu a fundátorom kalvárie bol tunajší rodák kanonik Štefan Koštialik.

KALVÁRIA NA BOBROVSKOM VŔŠKU

Nezvyčajne bohatú históriu v oblasti duchovných, kultúrnych a sociálnych hodnôt ozdobili Bobrovčania na konci 19.storočia tým, že v roku 1894 postavili peknú kalváriu. Zaslúžil sa o to  predovšetkým ich rodák, kanonik Štefan Koštialik, ktorý ako profesor v spišskom kňazskom seminári a v učiteľskej preparandii financoval jej vybudovanie. Na konci kalvárie je pekná kaplnka, ktorá je svedkom zvláštnej tradície. Každoročne 14.augusta alebo v predvečer miestneho odpustu Nanebovzatia Panny Márie sa organizuje z farského kostola svätého Jakuba sprievod so sochou Panny Márie a s podobizňou jej mŕtveho tela a smeruje okolo štácií bobrovskej kalvárie smerom na vŕšok, kde stojí kaplnka a do nej sa za spevu a modlitieb symbolicky ukladá telo Panny Márie na pochovanie. Ako vznikla táto pozoruhodná tradícia?

Monografia o Bobrove a protokoly personálnych stavov Spišskej diecézy prinášajú o kanonikovi Štefanovi Koštialikovi podrobné údaje: narodil sa 21.augusta 1834 v Bobrove. Gymnázium navštevoval najskôr v Banskej Bystrici a potom v Levoči. Teologické štúdiá absolvoval vo Viedni a v Spišskej Kapitule. Za kňaza bol vysvätený 25.marca 1858 a do pastorácie nastúpil 5.apríla 1858. Najskôr pôsobil ako kaplán v Jablonke, potom vo Veľkej, Kežmarku a Levoči. Od roku 1859 bol výpomocným kaplánom v Levoči a zároveň katechétom na tamojšom gymnáziu. Od roku 1860 bol prefektom malého biskupského seminára v Levoči. Nasledovala funkcia biskupského ceremoniára, katechétu v učiteľskej preparandii a profesora latinčiny v kňazskom seminári v Spišskej Kapitule. Istý čas tam vyučoval aj cirkevné právo. Od roku 1868 bol inšpektorom biskupských majetkov. V roku 1872 sa stáva administrátorom v Holumnici a hneď na to farárom v Kežmarku.

V roku 1880 sa Štefan Koštialik stal titulárnym opátom BMW de Iván, r. 1881 dekanom a školským inšpektorom dištriktu Kežmarok. V roku 1885 bol preložený za farára do Spišskej
Novej Vsi a menovaný za asesora. Ďalšou jeho úlohou bola funkcia dekana v Levoči (1886), až sa napokon roku 1890 stal kanonikom spišskej katedrálnej kapituly. V rokoch 1893 a 1895 bol ozdobený titulmi liptovského a oravského arcidiakona. Zomrel v Spišskej Kapitule 19. júla 1901.           

Kanonik Štefan Koštialik sa popri všetkých svojich úlohách a funkciách zapájal aj do kultúrnej a národobuditeľskej činnosti. Podporoval činnosť Matice slovenskej, všemožne sa snažil o podporu chudobných slovenských študentov, prispieval článkami do slovenských náboženských novín a tiež zakladal školy pre rómske deti.

Jedným z jeho najušľachtilejších činov pre povznesenie duchovného života svojich rodákov a veriacich Oravy bolo postavenie kalvárie na vŕšku nad mestečkom Bobrov. Na toto dielo vynaložil jeho fundátor, pán opát a kanonik Š. Koštialik sumu dvadsaťtisíc zlatých, čo bola úctyhodná obeta. Dielo bolo postavené v rokoch 1890 – 1894. História vzniku kalvárie však siaha do dávnejších čias, pretože istý Ondrej Kompanik dal vystaviť nad Bobrovom kaplnku ku cti Nanebovzatej Panny Márie. Kaplnka bola posvätená 15.augusta 1834. Kroniky však zachovali údaj, že 21.apríla 1889 sa prihnala veľká búrka a blesky, následkom čoho bola kaplnka zničená. Po tejto smutnej udalosti sa Bobrovčania hneď pustili do práce a obnovili mariánsku kaplnku do tej podoby, ako ju má dodnes. K nej postavili 14 malých kapličiek so zastaveniami krížovej cesty, takže sa farský kostol sv. Jakuba spolu s krížovou cestou a kaplnkou na vŕšku stali jedným náboženským areálom, v ktorom sa už viac ako jedno storočie každoročne vykonávajú odpustové slávnosti „na zelnú“, čiže na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie, ktorá pripadá na 15.august. Tento bobrovský odpust sa hneď stal „oravským odpustom“, pretože tu oddávna prichádzalo množstvo veriacich z celého okolia. Dokonca ani totalitné zovretie a oklieštenie náboženského života nezadusilo túto peknú tradíciu a Bobrov sa stal pútnym miestom, ktoré udržiavali a zveľaďovali miestni kňazi a veriaci. Takto preukázali veľkú službu veriacim okolitých oravských obcí, ktorí radi vyhľadávali toto pekné miesto na duchovné pookriatie.

POSVIACKA KALVÁRIE NA BOBROVSKOM VŔŠKU

Tradícia bobrovských pútí má už vyše storočnú históriu. Všetko sa začalo koncom 19.storočia, keď bobrovský rodák kanonik Štefan Koštialik dal na začiatku 90.rokov 19.storočia vystaviť 14 zastavení krížovej cesty od farského kostola smerom na blízky kopec ku kaplnke Nanebovzatej Panny Márie, ktorá tu stála už v roku 1834. V čase stavby zastavení krížovej cesty bola aj táto kaplnka obnovená po značnom poškodení búrkou v roku 1889. Na samotnom vrchole kopca pribudol pomerne vysoký kríž s korpusom Pána Ježiša a postavami Panny Márie, apoštola Jána a Márie Magdalény. Kaplnka hrobu Panny Márie má peknú architektúru, v ktorej sa odrážajú prvky orientálnych sakrálnych stavieb. Iste je to stopa bobrovských plátenníkov, vracajúcich sa zo svojich ciest po Európe za chlebom, pričom si so sebou prinášali mnohé skúsenosti a postrehy i zo života a náboženského kultu iných národov.

Posviacka bobrovskej kalvárie sa teda uskutočnila 15.augusta 1894. Podľa pamätnej publikácie, ktorá bola z tejto udalosti vydaná v Ružomberku (vydavateľ Ján Vlossák, farár v Liptovskej Teplej), sa v ten deň v Bobrove zišlo vyše 20 tisíc ľudí, čo bol aj na dnešné pomery obdivuhodný počet prítomných veriacich. Na slávnosti sa zúčastnilo okolo 50 kňazov z blízkeho aj vzdialeného okolia. Z tohto slávnostného dňa si hodno povšimnúť predovšetkým dva fakty: udelenie plnomocných odpustkov a homíliu, ktorú predniesol dr. Ján Kohút, profesor v spišskom kňazskom seminári. Obidve skutočnosti sú zdokumentované v brožúre Jána Vlossáka z roku 1895.

Fundátor bobrovskej kalvárie kanonik Štefan Koštialik požiadal príslušnú rímsku kongregáciu o udelenie plnomocných odpustkov, na čo dostal odpoveď podpísanú od pápeža Leva XIII., ktorý dňa 28.júla 1893 udelil plnomocné odpustky všetkým, ktorí v zbožnosti navštívia toto miesto v deň odpustu a tam vykonajú príslušné skutky pokánia a modlitby. Toto privilégium malo platnosť 7 rokov. Dnes sú v platnosti nové normy o odpustkoch, ktoré tu možno získať v deň odpustu alebo po vešperách v predchádzajúci deň, prípadne v nedeľu, keď sa koná vonkajšia slávnosť Nanebovzatia Panny Márie. Plnomocné odpustky možno tiež získať spoločnou modlitbou svätého ruženca alebo pri pobožnosti krížovej cesty. Tento prvok duchovného života treba mať aj dnes vo veľkej pozornosti, pretože ním sa nám pre zásluhy Ježiša Krista, Panny Márie a svätých odpúšťajú tresty za hriechy, ktoré už máme odpustené. Týka sa to akýchsi rán na duši, ktoré sú v dnešnej psychologicky veľmi búrlivej a rozkolísanej dobe veľmi citlivou záležitosťou každého z nás.

Pri posviacke kalvárie, ktorú na základe splnomocnenia generálneho predstaveného rehole františkánov vykonal sám fundátor kalvárie kanonik Štefan Koštialik, odznela slávnostná kázeň. Predniesol ju profesor kňazského seminára v Spišskej Kapitule dr. Ján Kohút. V úvode svojej kázne nazval Bobrovskú kalváriu „modlitebnou knihou“, z ktorej čerpáme obsahy životného osudu Pána Ježiša a v ktorej možno nájsť zahrnuté životné osudy každého človeka. Je to teda veľká modlitebná kniha s obsahmi, ktoré treba predniesť Bohu. Človek na krížovej ceste nášho Spasiteľa hľadí na jednotlivé výjavy Ježišovho bolestného osudu, ale súčasne hľadí aj do svojho vnútra a začína rozumieť aj Bohu, aj sebe, aj celej prírode a celému tvorstvu. Kalvária je vlastne otvoreným Evanjeliom, ktoré hovorí o najvyššom princípe vo svete: o obete Božieho Syna za človeka. Tým, že človek o tom premýšľa a prijíma ho do svojho života, tým dáva sebe i celému svojmu prostrediu vnútornú duchovnú dimenziu plnú zmyslu a zamerania na posledný cieľ. V spomínanej publikácii z roku 1895 sa nachádzajú krásne myšlienky: „Sprevádzaj ťa z kalvárie bobrovskej požehnanie toho kríža, aby sa v ňom radovala Orava. Spomni, o Matička Božia, i na fundátora, ktorý pamiatkou tou celý kraj oživil a k novej pobožnosti povzbudil...“     

Venujme ešte pozornosť vzácnym myšlienkam z posviacky bobrovskej kalvárie v roku 1894. Kazateľom na posviacke tohto sčasti obnoveného a sčasti novovybudovaného diela bol profesor Ján Kohút zo Spišskej kapituly. Hlboké myšlienky v jeho kázni na Bobrovskom vŕšku boli veľkou ozdobou celej slávnosti a vtlačili istú pečať nasledujúcim rokom organizovania každoročných slávností na tomto oravskom pútnom mieste. Po spomenutí prvých dvoch závažných tém (kalvária ako „modlitebná kniha Evanjelia“ a kalvária ako princíp porozumenia lásky Boha k človeku), kazateľ rozvinul ešte ďalšie témy svojej homílie.

Krížová cesta ako proces poznávania zmyslu: Dr. Ján Kohút rozprával ďalej o krížovej ceste ako o procese, v ktorom zúčastnený človek pozerá na jednotlivé zastavenia, ale zároveň aj do svojho vnútra. Tak sa krížová cesta stáva riekou, v ktorej sú zliate „vody“ utrpenia Ježiša Krista s utrpením ktoréhokoľvek človeka. Ide o akýsi „dejepis sveta“. Tento „dejepis“ je opisom všetkého ľudského utrpenia, ktoré človek niesol nie v zúfalstve, ale s vedomím, že jeho utrpenie má svoj zmysel, aký malo aj v prípade Ježiša Krista. Ten, kto prežíva svoju bolesť – nech je akokoľvek veľká a bezvýchodisková – s pohľadom upretým na Ježišovu bolesť, nemôže prepadnúť malomyseľnosti a beznádeji, ktorá by mu bránila vidieť hlbšie do zmyslu utrpenia. Nič iné človeku nedá tento pocit zmyslu, nebude to žiadne umelecké dielo, ani nijaká iná hodnota, ako sa o to pokúšal básnik H. Heine, - iba tá nenápadná cesta, ktorou išiel Ježiš vo svojej dobe a ktorou ide aj človek kráčajúci stáročiami až dodnes, a tak to bude až do konca sveta.

Žiaden filozof sveta, žiaden umelec, ani nijaký iný pracovník v ktorejkoľvek oblasti nášho života, ktorá súvisí s duchovnou oblasťou, nie je schopný tak vyjadriť problematiku zmyslu ľudského utrpenia a smrti, ako ju vyjadril Ježiš Kristus na svojej krížovej ceste. To je vlastným dôvodom, pre ktorý bola krížová cesta nazvaná „knihou života“, „knihou otvoreného Evanjelia“, „knihou dejepisu sveta“ a podobne. Ten, kto hľadí tak, že kontempluje, hľadí dovnútra súvislostí, vidí v utrpení zrnko radosti, vidí vo tme svetlo, v smrti zárodok života ... a to preto, že tým svetlom, životom a radosťou je Ježiš Kristus, ktorý zvíťazil nad tmou, smrťou, hriechom a smútkom. Ide tu o dva rozmery života, ktoré sa navzájom prelínajú, pričom božský rozmer utrpenia a smrti oživuje všetky naše smútky, tmu, bolesť, hriech aj smrť.

Krížová cesta ako výstup človeka na vrchol pochopenia zmyslu: v ďalšej časti svojich teologicky precíznych a spirituálne veľmi hlbokých úvah sa kazateľ venoval záverečným momentom stúpania človeka na vrchol kalvárie. Na vrchole svojej a Ježišovej kalvárie prichádza moment akéhosi definitívneho stotožnenia sa so svojim údelom. Ježiš Kristus na konci svojej cesty s krížom zvolal: Dokonané je! Treba v tom vidieť nielen koniec trápenia, ale moment vrcholného výkonu človeka a Boha; moment, v ktorom sa Boh najhlbšie skláňa k človeku a v ktorom ľudská ušľachtilosť a vernosť Bohu dosahuje najužšie priľnutie ku Kristovi. Aj pútnik na krížovej ceste v postupnom ponáraní sa do tajomného prelínania sa Ježišovej a svojej vlastnej cesty kríža, môže dospieť k pochopeniu zmyslu svojho utrpenia v utrpení Ježiša Krista. Takto dá svojím krížom spásny rozmer a získa si pred Bohom zásluhy.

Z tejto veľkej skúsenosti človeka, v ktorej objavuje zmysel, sa potom rodí aj porozumenia tohto duchovného rozmeru všetkých našich krížov. Krížová cesta totiž buduje v nás schopnosť zdravo žiť, niesť svoje kríže a vo všetkých ťažkostiach nachádzať spásny rozmer. Tu sa nám ukazuje vnútorný súvis toho netradičného spojenia Ježišovho údelu na krížovej ceste s údelom života a blaženého záveru života Panny Márie. Toto spojenie dvoch ľudských osudov treba obdivovať, pretože sa v tom odráža náboženská prenikavosť a určitá schopnosť kontemplácie a mystiky našich predkov.

VIEROUČNÉ A SPIRITUÁLNE PODNETY BOBROVSKÉHO ODPUSTU

Kto sa už niekedy zúčastnil na bobrovskej púti na sviatok nanebovzatia Panny Márie, mohol byť milo prekvapený a iste aj povzbudený rozmanitosťou a pestrosťou tamojších slávení. Titul slávenia púte hovorí, že ide o mariánsky sviatok – tajomstvo, obsahom ktorého je článok viery o blaženom zavŕšení života Panny Márie a o jej odchode z tohto sveta. Tento sviatok sa tu slávi veľkolepo, oslavy trvajú prakticky 2 dni, vždy v sobotu pred slávením vonkajšej slávnosti a v samotnú nedeľu. V týchto oslavách sa prelínajú mariánske prvky s kristologickými prvkami, keď pod mariánskymi prvkami rozumieme procesiu s „pohrebom“ Panny Márie a jej uložením do hrobu a pod kristologickými prvkami zase rozumieme krížovú cestu a sväté omše, slávené v sobotu aj v nedeľu. Ide teda o to, že náboženská intuícia či náboženský génius veriacich a ich kňazov vybadal v týchto prvkoch jednotnú líniu, ktorá veľmi účinne vstupuje do ľudského života a veriaci človek v nej nachádza bohatú posilu do svojho neľahkého života. Treba nám teda obdivovať túto intuíciu oravského ľudu, ktorý po stáročia úprimne verí v Boha a snaží sa čo najlepšie mu slúžiť a milovať ho.

Medzi teológmi bola v minulosti diskutovaná otázka, či Panna Mária po skončení života zomrela alebo či bola priamo vzatá do neba. Za priamy prechod do osláveného života hovorili najmä tí autori, ktorí tvrdili, že smrť treba chápať ako trest za dedičný hriech, a keďže sa Panna Mária nedopustila nijakého hriechu, smrť v jej živote nemohla mať nijaké miesto. Touto otázkou sa podrobnejšie zaoberal dnes už sv. Ján Pavol II. v prejave dňa 25.6.1997. Citoval viacerých cirkevných otcov a vychádzal z ich argumentácií. Je možné, aby Mária z Nazareta zakúsila vo svojom tele drámu smrti? Po zvážení životného poslania Márie a jej vzťahu k Božiemu Synovi, správnou odpoveďou sa zdá byť tá, ktorá hovorí: ak zomrel Kristus, ťažko budeme popierať smrť Jeho Matky. Takto uvažovali cirkevní Otcovia, ktorí v tejto veci nemali pochybnosti. Stačí uviesť slová sv. Jakuba zo Sarug (+521), podľa neho keď nadišiel pre Máriu „čas odísť cestou všetkých pokolení“, tzn. cestou smrti, zišiel sa „zbor dvanástich Apoštolov“, aby pochoval „panenské telo Blahoslavenej“ (Reč o pohrebe Svätej Božej Rodičky, 87-99, w: C. VONA, Lateranum, 19/1953, 188). Sv. Modest z Jeruzalema (+634), ktorý podrobne hovorí o „blahoslavenom usnutí chvályhodnej Božej Rodičky“, ukončuje svoju „pochvalu“ oslavou zázračného zásahu Krista, ktorý „Ju vzkriesil z hrobu“, aby ju prijal do slávy (Enc. In dormitione Deiparae semperque Virginis Mariae, nn. 7 i 14: PG 86 bis, 3293; 3311).

Sv. Ján Damascenský (+704) sa pýta: „ako to, že tá, ktorá sa pri pôrode povzniesla nad všetky hranice prirodzenosti, sa teraz poddáva jej zákonom a jej nepoškvrnené telo zostáva podrobené smrti“. A odpovedá: „bolo potrebné, aby smrteľná časť bola odložená a obliekla sa v nesmrteľnosť, pretože ani Pán prirodzenosti neodmietol skúsenosť smrti. Lebo On zomiera podľa tela a smrťou ničí smrť, skazu zahrňuje nezničiteľnosťou a umieranie robí prameňom zmŕtvychvstania.“ (Panegyrikon o usnutí Matky Božej, 10: SC 80, 107).

V Božom zjavení sa smrť chápe ako trest za hriech. I keď Cirkev hlása, že Mária bola uchránená od prvotného hriechu mocou zvláštneho Božieho privilégia, neznamená to, že bola obdarená aj telesnou nesmrteľnosťou. Matka nie je väčšia než Syn, ktorý prijal smrť, a tým jej dal nový význam a premenil ju na nástroj spásy. Mária, ktorá sa podieľala na vykupiteľskom diele a bola zjednotená s Kristovou obetou, mohla zdieľať utrpenie a smrť pre vykúpenie ľudstva. Aj na ňu sa vzťahujú slová Severia z Antiochie o Kristovi: „akoby mohlo nastať zmŕtvychvstanie bez predchádzajúcej smrti?“ (Antijulianistica. Bejrut 1931, 194 n.)Mária, aby mohla mať účasť na Kristovom zmŕtvychvstaní, musela mať podiel aj na jeho smrti.                                                                          

Nový zákon neuvádza okolnosti Máriinej smrti; nemožno iste vylúčiť prirodzené príčiny. Dôležité je rekonštruovať duchovný postoj Svätej Panny v okamžiku jej odchodu z tohto sveta. Sv. František Saleský tvrdí, že Máriina smrť je dôsledkom lásky. Hovorí o umieraní „v láske, pre lásku a z lásky“ a dodáva, že Matka Božia zomrela z lásky k svojmu synovi Ježišovi. (Traite de l’Amour de Dieu, Lib. 7. C XIII-XIV). Môžeme povedať, že prechod do iného života znamenal pre Máriu zretie milosti v sláve, takže v tomto prípade môžeme chápať smrť ako „usnutie“. U niektorých cirkevných Otcov nachádzame opis ako Ježiš prichádza v okamžiku Máriinej smrti, aby ju uviedol do nebeskej slávy. Máriinu smrť predstavujú ako udalosť lásky, ktorá ju priviedla k stretnutiu s Božím Synom, aby zdieľala jeho nesmrteľný život. Vo svojej pozemskej existencii zakusovala podobne ako sv. Pavol, a dokonca viac ako on, túžbu odlúčiť sa od tela a byť stále s Kristom. (porov. Flp 1, 23).

Skúsenosť smrti obohatila osobnosť Panny Márie; tým, že mala podiel na všeobecnom osude ľudí a dokáže účinnejšie zahrňovať svojim duchovným materstvom tých, ktorí prežívajú poslednú hodinu života. Slávnosť nanebovzatia Panny Márie znamená aj pre nás veľké obohatenie v našich duchovných snahách, keď vieme, že Panna Mária išla cez utrpenie do slávy za Pánom Ježišom. To je aj naša cesta a bobrovský odpust je preto svojim posolstvom stále aktuálny.

SLÁVENIE BOBROVSKÝCH ODPUSTOV

Ako sme už spomenuli, že tunajší odpust, slávený každoročne na sviatok nanebovzatia Panny Márie, obsahuje vo svojich liturgických obsahoch vlastne veľkú raritu, ktorá je na Slovensku pravdepodobne jedinečná. Slávnosť nanebovzatia Panny Márie sa tu už viac ako jedno storočie slávi v bohatej kombinácii liturgických obradov. Odpust sa slávi vždy dva dni, a to v sobotu pred vonkajšou slávnosťou nanebovzatia a v nedeľu, kedy sa slávia slávnostné odpustové bohoslužby.

Veriaci z okolitých obcí aj zo vzdialenejšieho okolia prichádzajú v sobotu popoludní na svätú spoveď (spovedajú kňazi zo všetkých okolitých farností). Prichádzajú autami, autobusmi, ale v posledných rokoch znovu ožíva putovanie peši v organizovaných sprievodoch s mariánskymi zástavami alebo s krížmi, v skupinkách alebo na bicykloch, čo veľmi povzbudzuje ostatných účastníkov alebo iných ľudí, ktorí prechádzajú okolo. V sobotu podvečer sa liturgia začína vo farskom kostole úvodnými modlitbami a zoradením sprievodu. V tomto sprievode nesú miestni veriaci mariánske zástavy, mariánsku sochu a obrazy spolu so sochou zosnulej Panny Márie a sprievod sa z kostola vydáva smerom na Bobrovský vŕšok. Procesia postupuje okolo zastavení krížovej cesty, pričom sa koná táto pobožnosť. Po príchode procesie na kalváriu sa na tomto mieste hneď začína svätá omša s formulárom zo slávnosti nanebovzatia. Po svätej omši nasleduje uloženie sochy Panny Márie do hrobu do kaplnky za kalváriou. To všetko sprevádzajú spevy slávnostných vešpier a nakoniec požehnanie zelín. Jednotlivé fázy celého sobotného slávenia sprevádzajú liturgické modlitby a spevy prítomných kňazov a veriacich. Po tejto oficiálnej časti liturgie nasleduje ďalší náboženský program , v ktorom dostávajú priestor najmä mladí ľudia, ktorí si pripravujú svoje mariánske akadémie a svedectvá. Tento program je veľmi variabilný a jeho súčasťou je eucharistická poklona a požehnanie so Sviatosťou Oltárnou a krížová cesta o polnoci zo soboty na nedeľu.

Nedeľný program bobrovského odpustu spočíva vo svätých omšiach a vyvrcholí slávnostnými bohoslužbami, zvyčajne s účasťou niektorého zo spišských otcov biskupov alebo niekoho z pozvaných či delegovaných hostí.

Účasťou na tunajšom odpuste možno teda získať mnoho duchovného dobra – medziiným sú to aj úplné odpustky časných trestov za hriechy, ktoré nám boli odpustené pri svätej spovedi. Preto je samozrejmou súčasťou odpustovej púte aj svätá spoveď vykonávaná priamo na mieste alebo krátko predtým. Príležitosť získať úplné odpustky sa viaže na podmienky, ktoré určuje Cirkev: okrem svätej spovede a svätého prijímania je to modlitba na úmysel Svätého Otca (Otče náš a Zdravas´ Mária, Vyznanie viery a úmysel vyhnúť sa hriechu a vylúčiť akúkoľvek záľubu v hriechu). V prípade bobrovského odpustu – keďže sa tu neslávi titul farského kostola – sa možnosť získania úplných odpustkov viaže na modlitbu krížovej cesty a spoločnú modlitbu svätého ruženca.

Významnou súčasťou tohto odpustu býva priestor, ktorý dostáva mládež. Bude to čas po sobotňajších obradoch pohrebu Panny Márie približne od 8. hodiny večer až do polnoci. Mladí ľudia majú možnosť predstaviť svoje akadémie a svedectvá. Súčasťou programu sú aj vešpery zo slávnosti nanebovzatia Panny Márie. Pred polnocou býva vystavená Sviatosť Oltárna na krátku adoráciu a po nej eucharistické požehnanie. Potom nasleduje krížová cesta so sviecami a tým sa prvá časť odpustu naplní. Vrcholom odpustu je slávnostná pontifikálna svätá omša.

U kaplice

Pavol Országh Hviezdoslav
Na bubrovskom poli, kde ten vŕštek holý,
stará kapľa stojí.
Strán nej štyri lipy: kvet z nich v lete kypí,
odnášajú vánky vôňu po okolí;
v zime s víchry v boji.  

Pustá, ošarpaná: preds´ útulná schrana
prebolestnej Matky.
Obraz trápny: sklonne láska syna v lone...
Skonal bár: nevydá svojho do skonania
poklad srdca sladký!

Chodník, čo ta vedie, trávou po nôh slede
zarastáva, kvietím.
A čo lipy šumia: ticho-trúchla duma;
bzuk včiel ak vše prerve jej tkanivo šedé –
Jak inakšie predtým! ...

V štvrtok, v ten Zelený, zvonov pritlumený
kvíľ sa ozval znova.
Z chalúpočky vyšla, za chodníčkom prišla,
hneď na schodku v zbožnom kľakla roztúžení
starenka i vdova.

Ach, ty,“ vzopla ruky, „sedmorakej muky
obeť! Matko božia!    
Zdravás´, Panno, zdravá...Však či tým ti zľava?
Či ruženca toho pomykané puky
dač ti poosožia?

Jedného si dala syna svetu: chvála! ...
No už ním ti zbitý.
Ľutujem ťa, veru...Však či splna mieru
straty tvojej duša tá tým odhádala?
Či ju srdce cíti?

Mne troch synov prialo nebo! Bied ni málo,
dobrôt diel až dúži –
Ten: plátenník ... získa, ten šabličkou blýska;
tretí – či ho tvoje oko nezbadalo? –
u oltára slúži ...

Hrdá som var', smelá; ale šťastia veľa!
Každou pred potrebou
opatria ma, slovy sladia chlieb mi vdovy –
Žiaľ mi ťa ... no odpusť, keď, jak by som chcela,
neviem plakať s tebou...“

- A jak po jarmoku tiahli krok pri kroku
nocou v hrmavici:
z lesa vyrútla sa na nich zbojcov chasa.
Kupec sklesol z voza, dvojostrý nôž v boku:
pŕchli pomocníci –

„Och...“ prikľakla s desom. (Líp mlaď hrala plesom.)
„Och, neresti Ženo!
Zmámili mi kupca ... och, ten lupič! Zhubca! ...
I ty, i ja syna ... Už bezpečná nie som...
Bohu poručeno...“

- Vrah v otčine! Vojna: žatva smrti hojná
poľom nedohľadným.
Junač stydne v krvi. – Aj, záštitník prvý,
zbrane kýpť jak stíska, tvár mu nespokojná,
vranec rehce nad ním –

„Ó,“ zúpela, „beda...“ (Lipkami kvet šedá.)
„Ó, žalujme spolu!
Do tých vetchých ňadier zase krutý záder –
I ty, i ja ... mne však druhá radosť zbledá ...
Doúčam sa bôľu...“

- Svätú omšu slúžil: v svätotaj sa hrúžil,
hľadal k jadru prielom...
Pozdvihol i dopil: tela oči sklopil,
prezrel duchom, vnikol: spojil sa, jak túžil,
s Kristom Spasiteľom –

„Joj...“ až na tvár padla. (Z líp sneť pŕchla zvädlá.)
„Joj, môj poklad zlatý!
I kňaz, všetci traja ... Jak mi srdce krája!
Chlúba – zhuba, skvost – pôst ... Tvoja strata zvládla;
ratuj, božská mati! ...“

- Chodník, čo ta vedie, býlím po nôh slede
porastáva, kvietím.
A čo lipy šumia: clivá – tklivá duma;
len bzuk včiel ak pretne tkanivo jej šedé,
vtáčik zapísknutím.